27.12.2019
Zuz Mráziková

Jedna z kľúčových postáv Bratislavských Jazzových Dní, spoluhráč a spolupracovník Deža Ursinyho a Andreja Šebana. Hudobník, producent a koncertný promotér Pavel Daněk prijal naše pozvanie na stretnutie zo série LALA stories, na ktorom ho pre nás spovedal hudobný publicista Oliver Rehák.

 

„Za režimu slovo promotér neexistovalo,” začína svoje rozprávanie “šedá eminencia” slovenskej hudobnej scény. Pavel Daněk má na svedomí prvý legendárny koncert kapely Faith No More na Slovensku, ktorá sa v Bratislave ocitla v čase, keď stála na čele všetkých svetových hitparád. 

 

Tvrdí však, že to celé bola vlastne jedna veľká náhoda. „Padol im jeden koncert v Rakúsku a my sme sa dohodli. Štyri dni sa prechádzali po Bratislave a nikto ich v tej dobe nepoznal. Bývali v hoteli Kyjev, keďže žiadny iný tu nebol. Každý večer sa niekde opili a posledný večer odohrali koncert. Po koncerte už ale bola situácia úplne iná.” Neľahkou úlohou bol koncert aj po produkčnej stránke. „Snažili sme sa splniť všetky podmienky z rideru vrátane strážnej služby, no v tej dobe okrem ľudových milícií som žiadnu takú nenašiel. Dopátrali sme sa ku klubu karatistov, ktorým sme vyrobili tričká s nápisom “security.”

 

Smutné vytriezvenie z eufórie vypredaného koncertu sa však dostavilo skôr, ako hocikto čakal. Po koncerte sa rakúski návštevníci vrátili k svojim autám, ktoré ak tam vôbec našli, boli poškriabané, alebo mali prepichnuté gumy. „Koncert bol krásny, trval dve hodiny. Za jeden jediný deň sme predali vo Viedni polovicu lístkov. Nikdy viac sa mi potom nepodarilo predať tam viac ako 200 lístkov. O rok neskôr sme robili koncert Petra Gabriela a nepredali sme takmer žiadny lístok. To pokračuje až do dnes. Povesť sa ťažko žehlí.”

 

Jedným z najsmutnejších zážitkov pre neho zostáva koncert skupiny Metallica na bratislavskom Interi, ktorého problémom bol zase poloprázdny štadión a následné vyjadrenie kapely, že viac na Slovensku nevystúpia. „Predstavte si ten obrovský štadión, kde bolo necelých tritisíc ľudí. V tej dobe nebolo možné vypredať koncert behom mesiaca. Dnes už vieme interpreta potvrdiť aj mesiac pred koncertom a zásluhou sociálnych sietí sa vypredať dá, nie však s kapacitou päťdesiat či šesťdesiattisíc, ako si to veľký interpreti predstavujú. Ľudia majú kopec iných starostí a hudba u Slovákov nie je na prvom mieste.”

 

S poznámkou, že dnes už je situácia s podujatiami na Slovensku iná, a napríklad Pohoda festival sa vyskystuje v top desiatke európskych festivalov s najlepšou dramaturgiou optimizmus nezdieľa. „Som názoru, že profesionalita ostatných podujatí by tu mala byť na oveľa vyššej úrovni. Prvá základná vec je držať slovo, zaplatiť načas, a keď savyskytne čo i len minimálny problém, zdvihnúť telefón a vysvetliť situáciu. Nič horšieho ako dlhy neexistuje. Jednak sa s nimi zle zaspáva a druhá vec, nemôžeš žiadať od ľudí, ktorí pre teba robia, aby ťa uháňali k platbe. To je hrob tohto biznisu. Keby si to robil v McDonalde, vykopnú ťa alebo neprídu do práce. Je skvelé, že je toľko festivalov a všetci sa snažia, no je treba aby si na ne ľudia začali kupovať lístky.”

 

„Okolo nás sú mladí ľudia, ktorí tomu rozumejú, snažia sa a pracujú na sebe. Bojujú za to, za čo bojujem ja celý život – aby si ľudia kultúru vážili aj takým spôsobom, že budú chápať, že ju nemáme zadarmo. Keď ideme do obchodu, musíme všade zaplatiť, lebo to čo si kupujeme chceme. Tak aby takto chceli aj umenie.”

 

„Dnes si každý môže urobiť koncert. Je taká doba, že každý môže robiť čokoľvek, otázne je iba to, či to dobre dopadne. Avšak všetko, čo sa koná každý rok a vydrží niekoľko ročníkov po sebe, všetko čo sa podarí bez zrušenia jediného koncertu alebo umelca si zaslúži úctu. Je najvyšší čas aby si verejnosť uvedomila, že robiť akýkoľvek koncert, aj ten najmenší, je strašná zodpovednosť pre promotéra. Musí na všetko myslieť a byť za všetko zodpovedný. Aj mne zomrel na koncerte človek, nie mojou vinou, ale stalo sa to priamo na festivale a do dnešného dňa s tým musím žiť.”

 

Jeho odkaz mladým promotérom napriek tomu znie: „Robte koncerty, dovážajte umelcov, aby sa stal národ kulturnejší, aby si Slováci začali kupovať lístky. Mimochodom, nikde na svete neexistuje niečo ako voľný lístok, iba na Slovensku a v Česku. Umelec niečo robí preto, aby si zaslúžil poctu a publikum. Publikum dáva poctu umelcovi nie len tým, že tlieska, ale že si v prvom rade kúpi lístok na koncert. Keď začne toto fungovať a budú vypredané koncerty, všetci začnú zarábať a mať sa dobre. Nerozdávajte voľné lístky, zakúpenie si lístka je prvým základným prejavom úcty.”

 

„Dajte pokoj, ja som penzista!”, odpovedá Pavel Daněk na záverečnú otázku Olivera Reháka, či by nechcel prevziať rolu prevádzkovateľa nového PKO, s ktorého pôvodnými priestormi sa roky spájali Bratislavské Jazzové Dni. „Aj tak mám rozpracované ďalšie tri či štyri veci, lebo nič iné ako robiť to, čo robím, robiť neviem.”

 

LALA stories je hudobno-vzdelávací projekt občianskeho združenia LALA Slovak Music Export, ktorého cieľom je zdieľanie príbehov a skúseností osobností z hudobného priemyslu. Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.